Krátke zhrnutie dôležitých cirkevných dokumentov o hudbe a speve v liturgii
Zo strany viacerých ľudí vznikla požiadavka v stručnosti naznačiť a zhrnúť doposiaľ oficiálne vydané cirkevné dokumenty ohľadom hudby, ktoré boli a sú normou pre usmernenie zamerania liturgickej hudby a spevu.
V textoch, liturgických knihách a predpisoch je zhrnutá životná prax Cirkvi a teda liturgické slávenie zásadne vychádza aj z pozitívneho a záväzne formulovaného liturgického zákona.
Prečo je teda potrebné práve dnes rešpektovať liturgické predpisy, a to dokonca aj v umeleckej sfére, teda vo výsostne slobodnej oblasti?
Všimnime si tu aspoň niektoré liturgicko–pastoračné kritériá a dôvody konkretizácie liturgických noriem pre našu dobu:
1. Vernosť Kristovmu odkazu – Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi a osobitným spôsobom v liturgii.
2. Aspekt kresťanskej tradície – Liturgia je aj vernosťou spoločnej identite ľudských generácií v spôsobilosti potrebnej aktualizácie. Tradícia ukazuje spôsob ľudskej vernosti Kristovmu odkazu v liturgii.
3. Aktuálna vhodnosť pre súčasnú dobu – Liturgia má byť slávená v situlačnej primeranosti. Tu sa dá hovoriť o výbere priliehavosti spevov, nástrojov pre liturgické použitie, modlitieb, znakov, čítaní a pod.
4. Spätosť s liturgickým úkonom – Liturgické slávenie vo svojom bohatstve musí byť plne vovádzané do priliehavosti textu a úkonu slávenia. Teda tu nejde len o komentovanie liturgických úkonov, ale o ich zvlášť duchovnú funkčnosť.
5. Praktická realizovateľnosť – Najprv musí existovať úradný predpis, aby sa mohlo niečo vo všeobecnej Cirkvi na celom svete uskutočniť, aj keď predpis sa môže vyvinúť zo zvyku či tradície.
6. Zachovanie cieľa liturgie – Cieľom liturgie je oslava Boha a posvätenie človeka.
Cirkevné dokumenty týkajúce sa hudby môžeme rozdeliť na predkoncilové, koncilové
a pokoncilové.
1. Predkoncilové dokumenty:
1. Tra le sollecitudini – 22. november 1903 – Instructio de musica sacra
Jedná sa o Motu proprio pápeža Pia X. (1903–1914) o obnove cirkevnej hudby. Dokument inak nazývaný aj zákonník cirkevnej hudby je reakciou na viaceré snahy 19. storočia, ktoré chápali začlenenie cirkevnej hudby v úzkom zmysle slova (napr. cecilianizmus) často len podľa vzoru gregoriánskeho chorálu a palestrinovskej polyfónie, ktorú Cirkev kládla na roveň chorálu čo do vhodnosti pre najslávnostnejšie cirkevné obrady.
Pápež Pius X. v tomto dokumente dovoľuje používať spevy v ľudovej reči pri tzv. tichej omši, a to len vtedy, ak nejde o preklad liturgických textov, pretože tie majú byť spievané len po latinsky. Texty spevov v ľudovej reči museli byť schválené ordinárom. Pri tomto dovolení sa tu prakticky často jednalo o sprevádzanie kňaza modlitbou (napr. svätého ruženca) alebo spevom. Keďže omšové texty kňaz čítal potichu či polohlasom, veriaci podľa jeho pohybov sledovali priebeh omše (napr. pozdvihnutie konsekrovanej hostie, zazvonenie, aby spozorneli, že je tu premenenie a i.) a popri tom sa modlili primerané modlitby z čoho vznikli tzv. pobožnosti
pri svätej omši, ktoré nájdeme napr. aj v známych Nábožných výlevoch Andreja Radlinského.
Jednou z najdôležitejších zmienok v tomto dokumente je vôbec po prvýkrát vyjadrená norma, ktorá sa kladie na cirkevnú hudbu – teda aká má byť cirkevná hudba. Tra le sollecitudini pre ňu stanovuje: 1. posvätnosť
2. správnosť formy
3. všeobecnosť
Ďalej vychádzajúc z týchto kritérií Motu proprio hovorí o štýlovom ideále liturgického spevu, ktorým je gregoriánsky chorál. Podľa tohto tvrdenia cirkevnej hudbe dáva hodnotu jej príbuznosť s gregoriánskym chorálom. Podľa č. 7 tohto dokumentu bol vo vtedajšej slávnostnej liturgii zakázaný spev v ľudovej reči, ten mohol byť len pri spomínanej tichej omši. Neskoršie liturgické úpravy dali plnšiu dôležitosť spevu zhromaždenia.
Tra le sollecitudini považuje za ideál vokálnu hudbu, povoľuje však aj organ (sám pápež Pius X. bol organistom a organoval aj ako klerik) a iné nástroje sprevádzajúce spev, pričom vylučuje klavír, hlučné a zábavné nástroje napr. bubon, činely a hudobné kapely, a to zvlášť profánneho rázu. Vo výnimočných prípadoch povoľuje v obmedzenej miere dychové nástroje. Spomínaná organová hudba má podľa propria spĺňať všetky požiadavky skutočného cirkevného umenia. Pápež hovorí, že treba zachovať a podporovať vyššie hudobné školy či už tie, čo existujú, alebo zakladať nové tam, kde nie sú. Vo vzdelávaní kňazov má cirkevná hudba dôležité miesto.
2. Divini cultus sanctitatem – 20. december 1928
Tento dokument je apoštolskou konštitúciou pápeža Pia XI. (1922–1939) o liturgii, gregoriánskom speve a cirkevnej hudbe vydanou práve po 25 rokoch po Motu proprio Pia X.
Pápež tu hovorí o organe ako o vlastnom nástroji Cirkvi, kritizuje však prílišné, nadmerné a nevhodné koncertantné použitie množstva nástrojov a výstrednosti v najnovšej hudbe, čo neprispieva k posvätnosti sakrálneho miesta a nehodí sa k liturgii.
Konštitúcia dôsledne odporúča aktívnu účasť ľudu na prednese gregoriánskeho chorála, aby sa aj veriaci mohli činne zapojiť do bohoslužby. Pápež to považuje za veľmi nevyhnutné. V konštitúcii hovorí, aby veriaci neboli pri bohoslužbách cudzími či nemými divákmi, ale aby stále viac objavovali krásu liturgie.
3. Mediator Dei – 20. november 1947
Encyklika o posvätnej liturgii Mediator Dei pápeža Pia XII. (1939–1958) akceptuje myšlienky vtedajšieho liturgického hnutia, a to zvlášť teologické aspekty liturgie, chápanie Cirkvi ako mystického tela – hlavy a údov.
Mediator Dei povoľuje ba dokonca aj odporúča použitie spevu v ľudovej reči popri latinskom jazyku. V č. 191 dovoľuje v liturgii aj súčasnú hudbu, taktiež aj ostatné druhy súčasného umenia.
Hovorí sa tu i o vďakyvzdávaní po svätom prijímaní, ktoré má smerovať k tomu, aby si každý, kto prijíma eucharistického Krista, uvedomil, aké dary prijíma, a potom z týchto darov žil nielen on sám, ale všetci, s ktorými prichádza denne do styku. Dokument vyjadruje teologický základ spoločného spevu v liturgii v tom zmysle, že spev je vyjadrením viery a lásky, čo spája veriacich s Bohom v spoločenstve svätých.
4. Musicae sacrae disciplina – 25. december 1955
Je to vianočná encyklika pápeža Pia XII. (1939–1958) o cirkevnej hudbe. Pápež tu hovorí o morálnej záväznosti umenia a teda aj cirkevnej hudby. Potvrdzujú sa tu tri kritériá z Motu proprio pápeža Pia X. Tra le sollecitudini (1903). Ideál cirkevnej hudby je opäť videný v gregoriánskom chorále, ktorý sa má používať. Vyzdvihuje sa tu postoj k použitiu ľudového spevu v materskej reči ľudu, ale stále ešte len pri tichej omši, súkromných pobožnostiach a procesiách. Liturgické texty aj podľa tejto encykliky však nemohli byť spievané v reči ľudu.
Pápež tu zaujíma vcelku priateľský postoj k „novej hudbe“ podobne ako v encyklike Mediator Dei, ktorá je tu citovaná. Zaujímavo sú tu vyzdvihnuté sláčikové nástroje. Novotou tohto dokumentu je dovolenie, že v kostolných zboroch môžu spievať aj ženy, ale musia stáť mimo oltárneho priestoru, čo je nóvum oproti Motu proprio Pia X.
Kandidáti kňazstva majú obsiahnuť vzdelanie v cirkevnej hudbe, nadaní adepti ju majú aj viac študovať.
5. De musica sacra et sacra liturgia – 3. september 1958
Liturgia sa v tejto Inštrukcii kongregácie obradov chápe zvlášť aj ako úkon vybraných ľudí – klerikov, čo je aj naznačené v liturgických knihách. Hudba je tu chápaná viac v teologickom obraze. Úlohy, ktoré v liturgii vykonávajú laici – muži, sú predstavené ako „prenesené“ úlohy pri nedostatku riadnych liturgických služobníkov – klerikov. Pozitívne sa tu vníma liturgické hnutie aj v hudobnej oblasti, nevylučujúc možnosť účasti ľudu v liturgii.
2. Koncilové a pokoncilové dokumenty:
1. Druhý vatikánsky koncil (1962–1965) bol obrovským medzníkom epochálneho významu aj v oblasti liturgie a liturgického spevu. Jedným z najdôležitejších dokumentov, kde sa hovorí o cirkevnej hudbe z liturgického hľadiska, je koncilový dokument – konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium – 4. december 1963. Konštitúcia má sedem kapitol, pričom cirkevnej hudbe je venovaná šiesta kapitola (č. 112–121). Spomeniem tu niektoré dôležité miesta tejto kapitoly:
- Posvätný spev, ktorý je viazaný na slová, tvorí potrebnú a integrálnu časť slávnostnej liturgie. Tento spev vyzdvihuje Sväté písmo i Tradícia.
- Hudba je tým posvätnejšia, čím je užšie spätá s liturgickým úkonom.
- Cirkev schvaľuje všetky formy pravého umenia. Ak spĺňajú náležité vlastnosti, pripúšťa ich do liturgie.
- Cieľ posvätnej hudby je oslava Boha a posvätenie veriacich.
- Konštitúcia odporúča aktívnu účasť ľudu v liturgii.
- Biskupi a ostatní duchovní pastieri sa majú horlivo starať, aby pri každom posvätnom úkone, ktorý sa koná so spevom, mohlo mať celé zhromaždenie veriacich im vlastnú aktívnu účasť.
- Veľká dôležitosť sa pripisuje hudobnej výchove a praxi v seminároch, v mužských i ženských noviciátoch, študijných domoch i v ostatných katolíckych inštitútoch a školách. Na dosiahnutie kvality takejto výchovy treba starostlivo pripravovať učiteľov pre posvätnú hudbu.
- Gregoriánsky spev sa aj naďalej pokladá za vlastný spev rímskej liturgie a má mať v nej potrebné miesto. Nevylučujú sa však ani iné druhy posvätnej hudby aj polyfonické, ak zodpovedajú duchu liturgie podľa normy.
- Treba prezieravo podporovať ľudový náboženský spev a to i pri samotných liturgických úkonoch podľa noriem.
- Vlastná hudobná tradícia jednotlivých národov má veľký význam v ich náboženskom a spoločenskom živote.
- Tradičný hudobný nástroj je v latinskej Cirkvi organ, ktorý dáva cirkevným obradom obdivuhodný lesk, povznáša myseľ k Bohu a k nebeským veciam. V bohoslužbe možno pripustiť aj iné hudobné nástroje podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej vrchnosti a to vtedy, keď
A: sú vhodné na posvätný cieľ
B: zodpovedajú dôstojnosti chrámu
C: podporujú duchovné budovanie veriacich
D: neodporujú norme práva
- Texty určené na spev v liturgii musia byť v súlade s katolíckym učením, majú sa čerpať predovšetkým zo Svätého písma a z liturgických prameňov.
Toto veľdielo obnovenej liturgie je smerodajným aj pre vývoj liturgie u nás. Udáva všeobecné normy, podľa ktorých sa uskutočňuje reforma.
2. Inter oecumenici – 26. september 1964
Táto Inštrukcia posvätnej kongregácie obradov dáva nové liturgické smernice
v konkretizácii učenia Druhého vatikánskeho koncilu o liturgii, keďže ešte neboli vydané nové liturgické knihy podľa učenia koncilu. Je tu spomenutá diferenciácia liturgických služieb (lektor, zbor, veriaci). Svätá omša nemá byť len súkromnou záležitosťou kňaza. Ľud spolu s celebrantom môže spievať alebo recitovať ordinárium omše, aby sa predišlo dvojkoľajnosti liturgie.
3. Musicam sacram – 5. marec 1967 – Inštrukcia rady a posvätnej kongregácie obradov o hudbe v liturgii
Keďže 2. vatikánsky koncil venoval hudbe v liturgickej reforme osobitnú pozornosť
a uznesenia koncilu sa začali postupne vovádzať do skutočnej praxe, vzniklo množstvo otázok, ktoré bolo treba riešiť a to aj vzhľadom na miesto liturgickej hudby. Na základe týchto podnetov vznikla v duchu koncilovej reformy táto inštrukcia. Uvádzam aspoň niektoré dôležité miesta:
- Pod pojmom posvätná hudba sa rozumie gregoriánsky spev, polyfónna stará i moderná posvätná hudba vo svojich rozmanitých druhoch, posvätná hudba pre organ a iné povolené nástroje v liturgii, posvätný alebo liturgický spev ľudu a náboženský ľudový spev.
- Liturgický úkon nadobúda vznešenejšiu podobu, keď sa vykonáva so spevom a za aktívnej účasti ľudu. Preto sa majú duchovní pastieri horlivo snažiť, aby dosiahli takúto formu slávenia.
- Pod vedením správcu kostola sa má každému liturgickému sláveniu venovať účinná príprava.
- Tie časti liturgie, ktoré si vyžadujú spev, treba spievať, pričom však existujú stupne spievanej liturgie.
- Pri výbere druhu posvätnej hudby treba brať do úvahy schopnosti jej protagonistov.
- Cirkev sa v liturgických úkonoch nevyhýba nijakému druhu posvätnej hudby pokiaľ vyhovuje duchu samotného liturgického úkonu, povahe jeho jednotlivých častí a neprekáža náležitej aktívnej účasti ľudu. Dokument hovorí, že treba podporovať aj nové formy posvätného spevu.
- Liturgické úkony nie sú súkromnými sláveniami, ale slávením celej Cirkvi, teda spoločné slávenie má prednosť pred súkromným. V týchto úkonoch majú osobitné postavenie kňazi a posluhujúci.
- Veriaci majú mať plnú, aktívnu a vedomú účasť na liturgii, čo sa prejavuje vnútorne i navonok. Zbor i orchester majú podporovať aktívnu účasť veriacich na speve. Ani pri účinkovaní zboru spevákov v liturgii sa nesmie vylúčiť ľud zo spevu, zvlášť
zo spevu ordinária omše.
- Výchova v speve sa má vykonávať spolu s liturgickou výchovou.
- Pri slávení Eucharistie za účasti ľudu najmä v nedele a vo sviatky treba dať podľa možnosti prednosť spievanej omši a to aj viackrát v ten istý deň.
- Je lepšie, keď Vyznanie viery – Krédo spievajú všetci veriaci alebo sa aspoň primerane doň zapoja; Sanktus má spievať celé zhromaždenie spolu s kňazom;
na speve Baránok Boží je užitočné, aby sa ľud zúčastnil aspoň záverečným zvolaním. Modlitbe Pána – Otče náš zodpovedá, aby ju predniesol ľud spolu s kňazom. Ak sa Otče náš spieva po latinsky, treba použiť už existujúce legitímne nápevy; ak sa spieva v národnom jazyku, nápevy má schváliť príslušná územná vrchnosť.
- Odporúča sa slávenie posvätného ofícia spevom, a to aspoň niektorých jeho častí.
- Veriacich treba pozývať, aby v nedele a vo sviatky spoločne slávili určité časti ofícia, najmä vešpery.
- Vysluhovanie ostatných sviatostí i konanie pobožností a svätenín sa podľa možnosti má konať so spevom.
- Podľa liturgickej konštitúcie sa má v latinských obradoch dodržiavať používanie latinského jazyka pri zachovaní partikulárneho práva. Keďže pre ľud nezriedka môže byť veľmi užitočné používanie rodného jazyka, kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti prináleží rozhodnúť o možnosti a spôsobe používania rodného jazyka. Tieto rozhodnutia však musí schváliť alebo potvrdiť Apoštolská stolica.
- Duchovní pastieri sa majú postarať, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať tie časti omše, ktoré sa ich týkajú.
- V jednom a tom istom liturgickom slávení sa môžu niektoré časti spievať v inom jazyku.
- Veľká dôležitosť v seminároch a v ostatných školách sa aj tu pripisuje hudobnej výchove.
- Nové hudobné diela sa majú tvoriť podľa predložených princípov a smerníc, pričom nové melódie pre spevy kňaza musia byť schválené príslušnou územnou cirkevnou vrchnosťou. Hudobní skladatelia majú pozorne študovať zákony a potreby liturgie.
- Nové melódie treba vyskúšať, ale toto skúšanie nesmie znevažovať posvätnosť miesta, dôstojnosť liturgie a nábožnosť veriacich.
- Píšťalový organ má mať v latinskej Cirkvi veľkú úctu; podľa úsudku a zo súhlasom kompetentnej územnej vrchnosti možno pri bohoslužbách pripustiť aj iné hudobné nástroje, pričom treba mať na zreteli aj tradíciu jednotlivých národov. Avšak tie hudobné nástroje, ktoré sa podľa všeobecného úsudku a zvyku hodia len
na profánnu hudbu, sa majú z celej liturgie a z pobožností úplne vylúčiť.
- Organ môže sólovo hrať v omši na začiatku pri vstupe celebranta, na ofertórium,
na prijímanie a na konci omše. Túto normu možno aplikovať aj pri iných posvätných úkonoch. Samotná inštrumentálna hra nástrojov sa vylučuje v adventnom a pôstnom období, v posvätnom tríduu a v omši za zomrelých.
- Je užitočné, aby organisti a ostatní hudobníci hlboko poznali ducha liturgie a vnikali doň.
- Všeobecné zásady pre základ posvätnej hudby má právo stanoviť Apoštolská stolica, riadiace kompetencie v oblasti posvätnej hudby prináležia zákonne ustanoveným biskupom – kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
- Ustanovenia, ktoré sú v rozpore s touto inštrukciou, strácajú platnosť.
4. Tres abhinc annos – 4. máj 1967
Tento dokument je ďalšou inštrukciou kongregácie obradov pre uvádzanie koncilovej liturgickej konštitúcie do praktického života. Obsahuje viaceré zmeny, a to predovšetkým
pre slávenie svätej omše. Eucharistická modlitba sa môže prednášať nahlas a to v ľudovom jazyku. Celá omša sa môže sláviť v reči ľudu. Zásadná zmena tiež spočíva vo vďakyvzdávaní
po svätom prijímaní – gratiarum, ktoré už nie je len súkromnou modlitbou, ale stáva sa novým obradom a súčasťou liturgie. Inštrukcia hovorí aj o mieste vďakyvzdávania v omši a o rôznych formách, ako ho uskutočniť a podáva aj niekoľko spevov vhodných na gratiarum: Žalm 34 (33); Ž150, chválospev Benedicite, Benedictus es a kantiká. Gratiarum sa má konať pred postkomúniou (môže byť posvätné ticho, hovorené slovo alebo spev žalmu či piesne chvály).
5. Inštrukcia o preklade liturgických textov pre slávenie s ľudom – 25. január 1969
Jedná sa o smernicu Rady pre uskutočňovanie liturgickej konštitúcie zaoberajúcou sa prekladmi a funkciou liturgických textov. Sú tu uvedené zásady pre preklady textov liturgie
do národných jazykov. Inštrukcia sa zaoberá aj spevom v liturgii. Žalmy môžu byť rozčlenené na slohy, nemusia sa deliť len na verše. Do textov responzórií a antifón môžu byť pridané aj ďalšie vhodné texty. Väčšinu hymnov treba nanovo utvoriť.
6. Ordo lectionum missae – 21. január 1981; (25. 5. 1969; 21. 1. 1981)
Z hudobného hľadiska je tento dokument novej stavby poriadku čítaní v omši zaujímavý v tom, že sa venuje spevu respozóriového žalmu. Ordo tu uvádza viaceré formy žalmového prednesu (responzoriálny, súvislý – celý žalm spieva ľud alebo celý žalm spieva len spevák, pričom zhromaždenie ho počúva). Responzóriový žalm sa spieva alebo číta na ambone. Ak sa žalm nespieva, treba ho čítať tak, aby napomáhal rozjímanie nad Božím slovom.
Aleluja a verš pred evanjeliom sa majú spievať, pričom všetci stoja. Zdôraznená je tu úloha žalmistu.
7. Missale Romanum – 26. marec 1970 (1. vydanie); 27. marec 1975 (2. vydanie); schválenie textov 3. apríl 1969
Rímsky misál sa venuje problematike liturgickej hudby na viacerých miestach. Už v apoštolskej konštitúcii s rovnomenným názvom pápeža Pavla VI. sa spomína, že text Rímskeho graduála pokiaľ ide o spev ostáva nezmenený. Prispôsobené boli úvodný spev a spev
na prijímanie.
Konkrétna norma pre formu slávenia omše – Všeobecné smernice Rímskeho misála uvádzajú liturgické poslanie, úlohy a funkcie služobníkov v liturgii v troch kategóriách:
- vysvätených osôb
- Božieho ľudu všeobecne
- osobitné služby
V časti II. sa píše v úlohách speváckeho zboru – schola cantorum, ktorý má podnecovať veriacich k činnej účasti na speve a keďže je časťou zhromaždenia, podľa toho ho treba aj v kostole umiestniť. Čo sa hovorí o zbore spevákov, platí podobne aj o statných hudobníkoch, najmä však o organistovi. Spomenutá je tu aj úloha kantora, ktorý vedie rozličné spevy s patričnou účasťou ľudu. Tento hudobný predpis je pomerne stručný a napr. vôbec nekonkretizuje bližšie úlohu organistu, ktorej konkretizácia vyplýva z cieľa liturgie, čomu je podriadená jeho činnosť a činnosť iných cirkevných hudobníkov. Organ a iné dovolené hudobné nástroje treba umiestniť na vhodnom mieste, aby mohli sprevádzať zbor spevákov i spievajúci ľud a aby ich mohli všetci dobre počuť aj vtedy, keď nesprevádzajú spev.
Sú tu rozobrané jednotlivé spevy v obradoch omše, úloha žalmistu a iné dôležité konkrétne usmernenia pre použitie hudby a spevu vo svätej omši.
8. Liturgicae instaurationes – 5. september 1970
Dokument je ďalšou inštrukciou kongregácie ohľadom liturgie a liturgickej hudby. Inštrukcia neprináša síce nič nové, ale napomína k zachovávaniu liturgickej disciplíny. V č. 3 sa venuje hudbe a spevu, zdôrazňuje spev ľudu a to aj v nových formách umenia, ktoré sú blízko ľudskému cíteniu a prežívaniu. Upozorňuje na umeleckú kvalitu hudby.
9. Liturgia horarum iuxta ritum Romanum – 1971
schválený text: Laudis canticum 1. november 1970
Všeobecné smernice posvätného ofícia zdôrazňujú spoločnú modlitbu, takže liturgia hodín nie je súkromnou činnosťou, ale týka sa celej Cirkvi. Spev sa spomína v č. 33 v súvislosti so spevom žalmov, ďalej v č. 260, 261 pri rozličných úlohách liturgiae horarum. Smernice potom následne venujú osobitnú kapitolu spevu v ofíciu. Hovorí sa tu o vhodnosti spievať ranné chvály a vešpery aspoň v nedele a vo sviatky, aby sa rozoznali rozličné stupne slávnosti; pri latinskom speve sa dáva prednosť gregoriánskemu chorálu; v jednom a tom istom slávení sa môžu spievať rozdielne časti rozličným jazykom; hovorí sa o speve žalmov, hymnov, psalmódií a i.
10. Ordo cantus missae – 1972 (1. vydanie); 1987 (2. vydanie)
Toto ordo je pomôcku ku Graduale Romanum usmerňujúcou prednes liturgických spevov pri svätej omši v latinskom jazyku.
11. Katechizmus Katolíckej cirkvi
– 11. október 1992 – Fidei depositum – zverejnenie katechizmu
– 15. august 1997 – Laetamur magnopere – prvé typické latinské vydanie
Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi sa venuje v druhej kapitole spevu a hudbe. Hovorí, že hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je pokladom neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že posvätný spev spojený so slovami je potrebnou
a neoddeliteľnou časťou slávnostnej liturgie. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju. Katechizmus hovorí o funkcii spevu a hudby, ktorá je tým výraznejšia, čím sú spev a hudba tesnejšie späté s liturgickým úkonom podľa kritérií: krása výrazu modlitby, jednomyseľná účasť zhromaždenia v stanovených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Katechizmus odporúča podporovať ľudový náboženský spev.
Predložený zoznam cirkevných dokumentov, v ktorých sa spomína cirkevná hudba, nám môže pomôcť k uvedomovaniu si predpisov, ktoré slúžia ku kráse liturgie a k posväteniu človeka. Nech aj toto zhrnutie cirkevných dokumentov slúži k hojnejšiemu spôsobu osvojenia si liturgických záležitostí týkajúcich sa hudby.
Poznámka autora!
Túto prácu môžete ľubovoľne citovať vo svojej práci, prednáške, referáte, na hodine... Takisto ju môžete použiť písomne. Pri citácii uveďte, prosím, zdroj, t. j.
CABAN P.: názov práce, Banská Bystrica 2000, strana...
a pošlite mi o tom správu cez e-mail: peter.caban@centrum.sk
Vaše pripomienky, rady, návrhy očakávam na adrese:
Peter Caban, Tulská 41, 974 04 Banská Bystrica
PŘIDEJTE SVŮJ REFERÁT
Tisknout -
Poslat(@) -
Uložit->Moje referáty -
Přidat referát